Máme sa pri testovaní báť o svoju bezpečnosť?

Keď som nedávno robil rozhovor s biochemikom Pavlom Čekanom a pýtal sa ho na praktické riziká plošného testovania, povedal mi, že o tejto téme by som sa mal porozprávať so záchranárom Ivom Balážim, ktorý zažil epidémie SARS, eboly či cholery a s bojom s vírusmi má preto bohaté skúsenosti.

Šéf firmy International Rescue System (IRS) mi ešte pred rozhovorom ukázal svoje vybavenie: špeciálne upravené sanitky, určené na bezpečný odber sterov, ktoré využil pri testovaní rómskych osád na východe Slovenska. Ďalej mobilnú nemocnicu umiestnenú na kamióne či špeciálne dekontaminačné komory.

Baláži prevádzkuje aj premyslene zariadené klientské centrum určené napríklad na pomoc ľuďom, ktorým sa pri informácii o vážnej diagnóze z hodiny na hodinu zrúti život a nevedia, ako ďalej. Ivan Baláži momentálne so svojím tímom testuje tisíce ľudí a pomáha samosprávam s bezpečnou prípravou celoštátneho testovania.

Základnou otázkou, ktorú si ľudia pred celoštátnym testovaním kladú, je to, či im nehrozí, že sa nakazia. Nehrozí?

Pokiaľ budú odberové miesta na dostatočnej úrovni bezpečnosti, tak nevidím dôvod na strach. Pokiaľ však niekto základné opatrenia nedodrží, tak ľudia môžu mať úplne opodstatnenú obavu.

Pozrime sa na to z pohľadu človeka, ktorý prichádza na testovanie. Čo si mám všímať, aby som vedel, či je miesto pripravené na dostatočnej bezpečnostnej úrovni?

V prvom rade nesmú tí ľudia pri odbere vyzerať takto: (ukazuje fotografiu človeka, ktorý odoberá vzorku, má nasadené plastové okuliare a na tvári má respirátor, prekrytý rúškom). Všimnite si, že človek, ktorý odoberá vzorku, nemá ničím zakryté vlasy. Vlasy sú po vode asi druhý najväčší kontaminátor. Ak by ste mali preniesť infekt z jedného virulentného prostredia do druhého, tak práve na vlasoch. Treba si uvedomiť, že ochranný overal musí mať odberový tím po celý čas na sebe práve preto, aby sa po ukončení odberov mohol človek dôkladne dekontaminovať, následne dezinfikovať, potom odstrojiť a vyzliecť – a to aj keby si chcel odskočiť len na toaletu alebo na kávu. Potom si musíte obliecť úplne nový, čistý overal a vojdete do „zóny“.

Máme si teda všímať, či odberový tím je kompletne oblečený v ochranných overaloch…

Presne tak. A či majú všetky ochranné prostriedky, napríklad rukavice. Nesmie sa stať, že sa testujúci tými istými rukavicami niečoho chytí a potom sa dotkne vás bez toho, aby si ruky aspoň prestrekol dezinfekciou. Máme zdvojené rukavice – prvý pár mi robí moju súkromnú „kožu“, mám ich lepiacou páskou prilepené na zápästiach a stále si ich nechávam. Druhý pár rukavíc sú pracovné, ktoré si buď po každom pacientovi vymením za nové, alebo ich aspoň po každom človeku vydezinfikujem.

Musí mať ochranný celotelový overal každý člen odberového tímu, aj ľudia, ktorí robia administratívu?

Jednoznačne. Ak sú ľudia, ktorí robia administratívu, za sklom či za stenou, musia mať overal preto, lebo budú v kontakte s niekým, kto zabezpečuje spojenie medzi vnútrajškom a vonkajškom miestnosti. Napríklad vzorku odoberiete vonku, ale musíte s ňou ísť dovnútra, kde bude zrieť. Ak by antigénová vzorka zrela vonku, kde je silné prúdenie vzduchu, tak výsledok nemusí byť úplne relevantný.

Testovanie by teda malo vyzerať tak, že prídem na odberné miesto, odovzdám im občiansky preukaz…

… neodovzdáte, prečo by ste ho niekam mali dávať? Občiansky preukaz vezmete do svojich rúk a ukážete im ho. Testovanie by malo vyzerať tak, že pred ním si doma umyjete ruky, vydezinfikujete si ich a s čistými rukami si nasadíte rúško. Keďže sa však cestou na test chytíte volantu či cestujete v MHD, ruky už nie sú úplne čisté. Preto by ste si pri vstupe do testovacieho priestoru mali v prvom rade vydezinfikovať ruky – či už dezinfekciou z bezdotykového dávkovača, alebo vám niekto dezinfekciu nastrieka na ruky.

Prejdem teda „dezinfekčnou bránou“ do testovacieho priestoru, ukážem administratívnemu pracovníkovi občiansky preukaz…

Presne tak, nemali by ste ho nikam dávať. A ideálne je, ak je medzi vami a týmto pracovníkom priehľadná bariéra, sklo alebo plexisklo.

Pred samotným odberom by sme si ešte mali vysmrkať nos. Nie je to z hľadiska bezpečnosti rizikový krok?

Vnímam niekoľko vecí, ktoré boli z môjho pohľadu neveľmi šťastne komunikované. Z hľadiska bezpečnosti napríklad nevidím dôvod, prečo by ste si pri odbere mali dať dole celé rúško, keď sa výter robí iba z nosa. Rúško si teda spustite len počas samotného odberu a len tak, aby ste uvoľnili nos. Po odchode z testovacej zóny by ste si mali okamžite vymeniť rúško za čisté, lebo na tom použitom budete mať celú „zoologickú záhradu“, nie iba koronavírus.

Čo sa týka vysmrkania nosa, najskôr by som chcel upozorniť, že existuje inštruktážne video, podľa ktorého si máte odkašľať. Nie je to potrebné, výter sa nerobí z ústnej dutiny, ako to je pri PCR teste. Odkašľanie nemá nijaké opodstatnenie, naopak, „previrujete“ priestor. Na tomto mieste by mal byť niekto, kto by priestor čistil dezinfekčnou hmlou alebo alkoholovou bázou. Alebo by nad týmto priestorom mal byť germicídny žiarič.

V mojej laickej predstave je po samotnom stere z nosa najrizikovejším momentom vysmrkanie nosa. Rozumiem, že si treba vyčistiť nosovú dutinu, aby bol ster čo najkvalitnejší, ale nehrozí obrovské riziko, že ľudia, ktorí sú nakazení, dostanú pri tomto úkone do vzduchu kvantum koronavírusu?

Opakujem, práve preto je veľmi dôležité, kde je začiatok a koniec testovacej „zóny“ a čím je zabezpečená. Pokiaľ tam bude permanentne svietiť germicídny prístroj a priestor bude sústavne „prať“ prúdenie vzduchu, viem si predstaviť, že to je bezpečné.

Budú na testovacích miestach naozaj germicídne žiariče?

Školil som viacerých starostov a v mojom zozname potrebných vecí na testovacie miesto je na prvom mieste kôš – teda nádoba na biologický odpad a na druhom mieste je germicídny žiarič. My sme však aj veľmi apelovali na to, aby sa odbery nekonali v telocvični či v uzavretom priestore, ktorý nemáte šancu v krátkom intervale medzi jednotlivými ľuďmi dezinfikovať.

Po odbere, počas ktorého mám rúško stále na ústach, už len čakám na výsledok. Celkovo je však dôležité to, či je celý odberný tím kompletne oblečený v celotelových ochranných odevoch…

… ďalej to, či sa tam dodržuje hygiena, teda či je stále k dispozícii dezinfekcia, či sa nikde nestláča kľučka a nezapína nejaký vypínač… Alfou a omegou je to, či ľudia v odberovom tíme, ktorí zabezpečujú servis pre celý národ, budú adekvátne zabezpečení. A nesmie sa stať, že ako sa stretávame na Vianoce, na Veľkú noc či na Dušičky, tak sa budeme stretávať pri odberoch a „pokecáme“ s kamarátmi, ktorých sme dlho nevideli.

Minister obrany mi povedal, že odbery nie sú o nič nebezpečnejšie, ako keď idem nakúpiť do obchodu. Je to pravda?

Svojím spôsobom je to pravda. Dokonca by som si dovolil povedať, že to je bezpečnejšie, lebo si nemyslím, že v nákupnom centre bude niekto tak vážne vyžadovať hygienu pre vaše dobro. A keď sa testovanie deje vonku, tak koncentrácia vírusu vo vzduchu je niekoľkonásobne nižšia ako v nákupnom centre.

Pozrime sa teraz na testovanie z pohľadu samospráv. Komunikujete so starostami a primátormi, ich situáciu poznáte. Sú na test pripravení?

Myslím si, že ešte nikdy nebola na Slovensku taká akcia, na ktorú by niekto kládol taký veľký dôraz. Voľby sa tu dejú na môj vkus relatívne často – i keď niekedy by sa patrilo, aby voľby boli aj každý druhý týždeň. Ale nikdy sa im nevenovala taká pozornosť ako príprave tejto akcie, aj keď sa chystala len šesť dní. Viem, že niektoré samosprávy sú pripravené naozaj dobre. Poznám však aj niekoľko starostiek a starostov, ktorí nikdy nedosiahnu požadovanú úroveň bezpečnosti, lebo majú v kase len 90 eur.

Viem, že armáda im má doniesť ochranné prostriedky a dezinfekciu, ale… Skutočný stav spoznáme až v sobotu ráno. Viem však, že zástupcovia Obyčajných ľudí vyvinuli maximálne úsilie, aby získali informácie a potrebné materiály. Je len na strane vlády, či im „nezlomí krk“ a ich náklady im okamžite vykompenzuje. Testovanie má obrovský zmysel, ak dosiahne určitý level bezpečnosti. Pokiaľ to bude len „spackaná“ klinická štúdia s výsledkom obrovského premorenia, tak to určite nebude ten želaný efekt.

Vaša odpoveď na moju hlavnú otázku, či sa ľudia majú testovania báť, teda znie, že to závisí od konkrétneho miesta, jeho zabezpečenia a pripravenosti.

Presne tak. Testovanie bude vyzerať presne tak, ako vyzerá naša spoločnosť, prejaví sa zodpovednosť každého jedinca. Absolútne nepochybujem o logistickom zvládnutí testovania zo strany ozbrojených síl. O tom nepolemizujem. To, čo nemáme a nikdy sme nemali, je dostatok zdravotníckeho personálu – a to aj mimo testovania.

Má podľa vás testovanie zmysel?

Áno, bez debaty. Pretože v danom momente, i keď naozaj len v danom momente, budeme vedieť, ako na tom sme. Mne však nestačí, ak napríklad zistíme, že celá republika je v 30-percentnom premorení. Neviem si totiž predstaviť, aké opatrenia by som nastavil na celú krajinu. Keď však budem vedieť, že v Štúrove je iné premorenie ako na Orave a v Bratislave zas iné, tak viem prijať relevantné opatrenia ku špecifickým lokalitám.

Nie je už príliš neskoro na to, aby sme lokalizovali jednotlivé ohniská a prijímali opatrenia len pre ne? Nezaberú už len celoštátne opatrenia?

Určite nie. Nikdy nie je neskoro. Nie je nič horšie ako paušálne opatrenia. Pokiaľ by rozhodovanie bolo na mne, nikdy by som nesúhlasil ani s tým, aby sa každé mesto zatvorilo rovnakým režimom.

Okrem pochybností o bezpečnosti celoplošného testovania existujú aj vážne otázniky nad tým, či antigénové testy nemajú nízku spoľahlivosť a či ich využitie na celom území Slovenska nie je málo efektívne. Aký máte na to pohľad vy?

Je pravdou, že antigénové testy sú určené primárne na to, aby vyhodnotili pacienta, ktorý má relatívne významné príznaky nakazenia. Treba však povedať, že v tejto chvíli nemáme nič lepšie ako tieto testy. Všetko ostatné by z hľadiska realizácie trvalo oveľa dlhšie ako inkubačný čas 14 až 16 dní.

Toto testovanie sa však mohlo robiť inak. Oveľa väčší význam by to malo, ak by sme postupne testovali jednotlivé kraje. Testovanie na Orave nerobila len Orava. Boli tam hasiči, vyše dvetisíc vojakov, ľudia z celej krajiny… To sa však takto dá urobiť len v piatich okresoch, nie v celej krajine. Ak by sme robili každý kraj dva dni, ešte stále sa zmestíme do intervalu 14 až 16 dní. Bolo by to logisticky menej bolestivé a určite aj bezpečnejšie. Ak by sa začalo na menej zaľudnenom východe, testovacie tímy by získavali stále viac skúseností a dosahovali by oveľa vyšší stupeň bezpečnosti ako dnes, keď sa dohodneme s veľkým množstvom slušných ľudí, ktorí chcú veci pomôcť, ale majú málo vedomostí a skúseností.

Plošné testovanie prebehne. Čo však treba robiť potom? Premiér hovorí, že testovaním mnohých ľudí s koronavírusom „stiahneme z obehu“. Čo sa však bude diať potom?

Osobne by som sa rád hlboko poklonil všetkým zdravotníkom, vojakom a každému, kto sa na testovaní zúčastní. Je podľa mňa nevyhnutné, aby sme v danom momente aspoň raz vedeli, o čom sa tu vlastne bavíme. Terajšie testy sú robené na takej malej vzorke, že podľa nej neviete robiť žiadne opatrenia, môžete len zatvárať a otvárať krajinu, čo je veľmi zlý režim, hlavne vzhľadom na ekonomiku a na psychiku ľudí. Myslím si však, že nie je žiadnou hanbou, ak by sa niektoré miesta v sobotu ráno neotvorili, lebo kompetentný človek by usúdil, že odberové miesto nie je dostatočne bezpečné. Nebude to znamenať žiadne fiasko. Nebude fiaskom, ak by niekto ráno pretestoval personál a zistil by, že niekto je pozitívny. V tej obci by sa netestovalo, testovalo by sa o týždeň. A lokálne by sme mohli výsledky testovania ešte aj validovať PCR testami.

Premiér Matovič hovorí, že cieľom testovania je stiahnuť tisíce nakazených „z obehu“, a tým sploštiť krivku šíriacej sa nákazy…

… nestane sa to však skôr, ako za 21 až 30 dní. Dôležité je pochopiť to, že potrebujeme „ubrať z plynu“ a „dobehnúť na voľnobeh“. Nemôžeme robiť striktné opatrenia, aj keď by som určite opatrenia ani neuvoľňoval.

Premiér však tvrdí, že práve negatívny test nám dá väčšiu slobodu.

Slobodu nám dá certifikát o negatívnom teste, ale o 24 hodín už negatívny výsledok nebude mať žiadnu výpovednú hodnotu. Premiérovi nezávidím. Takúto situáciu nikto nikdy nezažil a nemyslím si, že dnes môže niekto stopercentne povedať, čo presne máme robiť. Oprel by som sa o názor ľudí, ktorí od marca čo najpresnejšie predpokladali vývoj situácie. Tými opatreniami by jednoznačne mala byť zonácia a v rámci nej samostatný režim v obchode, vo fabrike, v službách a podobne. Ak sa tomu dnes nezačne niekto seriózne venovať, tak nám ani testovanie veľmi nepomôže. To, že zistíme, že sme na tom zle, nám nepomôže, ak nemáme premyslené následné kroky.

Autor článku: Michal Magušin, prevzaté bez úprav z www.postoj.sk